Posledný deň Ostravaru patril divadlu Stará aréna. Táto naozaj komorná scéna s nesmierne zaujímavou históriou a osudom zaujala svojou dramaturgiou už počas uplynulých ročníkov festivalu a inak to nebolo ani tento rok. V rámci nostalgickej atmosféry posledného festivalového dňa mi nedá aspoň touto vetou nepripomenúť minuloročné inscenácie z ich repertoáru – Pekingská kachna a Vánoce u Ivanovových boli naozaj príjemným zážitkom z hľadiska každej divadelnej zložky a ich samotného konceptu.

Tento rok sme mali opäť možnosť zhliadnuť dve produkcie tohoto divadla. Prvým z nich bola Pásmo / Kóta 6893, inscenácia inšpirovaná dielami bratov Strugackých, Tarkovského, či Dostojevského. Režisér Pavel Gejguš, ktorý je zároveň autorom dramatického textu, vytvoril autonómny autorský text, ladený do sci-fi. To, pravda, nie je žánrom, ktorý by sa v divadle vyskytoval bežne; opäť teda ide o odvážny a zaujímavý počin Starej arény z hľadiska dramaturgie.

Inscenačný tím nám dáva možnosť nahliadnuť do príbehu ľudí, žijúcich po katastrofe vo vyľudnenej zóne, ktorých z ničoho nič navštívi muž z vedeckého ústavu. Ten sa chce dostať k takzvanej "skořepině", pretože ústav po mnohých rokoch obnovil výskum. Musí sa preto vydať spolu so stalkermi do "pásma", oblasti zamorenej radiáciou, ktorá je plná zvláštnych a najmä nebezpečných javov. Skořepinu napokon získajú, no čaká ich happy-end? To by ale asi nečakal nikto, však?

Každopádne, napriek tomu, že inscenácia má, ako to už v Starej aréne býva, veľmi intenzívne pôsobiacu atmosféru (ktorú účinne podporuje scénická hudba Martina Dytku, scénografia a kostýmy Davida Janoška a videoprojekcie Jiřího Nedělu), niečo jej chýba. V deji sa vyskytuje niekoľko univerzálnych a nadčasových tém, akými sú ľudská pachtivosť za meteriálnom, no tiež honba za akýmsi osobným rastom, snaha o pochopenie nepochopiteľného a prítomné je aj zvláštne, priam mystické duchovno. Je však škoda, že tieto témy sa tvorcom nepodarilo akcentovať výraznejšie. Navzdory faktu, že scénografia podporuje inscenáciu atmosfericky, hercom (ktorí mimochodom uchopili svoje postavy veľmi kvalitne) to príliš neuľahčuje od momentu, kedy sa príbeh presúva do samotného pásma. V tom sa herci prakticky tetelia v kruhu a na malom priestore, čo z diváckeho pohľadu môže značne retardovať dynamiku deja.

Inscenácia Pásmo je, ako som už vyššie spomínal, pozoruhodným dramaturgickým počinom, no jej dej je, podľa môjho názoru, vhodnejší pre literatúru, či filmové plátno. Ideová hodnota a výpoveď o ľuďstve, ktoré sa syzifovsky, ba až fatálne ženie za cieľom, je však neodškriepiteľná a pochvalyhodná.

Mário Drgoňa