Pavel Gejguš sa v inscenácii Pásmo/Kóta 6893 inšpiroval sci-fi románom Stalker. Bratia Strugackí, autori prózy, zavedú čitateľa do tajomnej oblasti Pásma, plnej nebezpečných predmetov, ktoré lákajú stalkerov. Pozornému čitateľovi neunikne, že kultový román v skutočnosti predstavuje ukrajinský Černobyľ, ktorý sa do dejín ľudstva zapísal najväčšou jadrovou katastrofou – výbuchom v atómovej elektrárni.

Hlavnou témou inscenácie (ako aj samotnej knihy a filmu Stalker) je Pásmo – tajuplné a strašné miesto, ktoré je pre život človeka smrteľne nebezpečné. Pásmo je v inscenácii reprezentované prostredníctvom veľkých naukladaných škatúľ, po ktorých sa pohybujú herci. Scéna Davida Janoška je rozdelená do troch častí – ľavú časť reprezentuje príbytok Guty (Lenka Sedláčková), vdovy po Nikitovi Měkýšovi. Ústredná časť javiska plná škatúľ poukazuje na Pásmo a pravá časť je symbolickým vyjadrením toho, aká tenká môže byť hranica medzi životom a smrťou. Dvere vedúce do divadelnej sály reprezentujú nielen vonkajší svet – ich otvorením inscenátori poukazujú na nekonečnosť nebezpečnej oblasti Pásma.

Vďaka svetelným zmenám, ostražitosti hercov a výparom vznášajúcim sa zo zeme vytvára režisér v komornom priestore Starej arény hrôzostrašnú atmosféru. Tú umocňujú aj samotní herci – napríklad stalkerka (Anna Cónová) má bielu nalíčenú tvár, roztrhanú koženú bundu. Pripomína bytosť, ktorá už niekoľko rokov nevidela lúče slnka. Boris Mrchožrout v hereckej kreácii Tomáša Jirmana zosobňuje dychtivého muža, ktorý je schopný kvôli peniazom urobiť čokoľvek. Jeho jedinou túžbou je dostať sa z oblasti Pásma. Lenka Sedláčková stvárňuje Gutu, osamelú ženu, ktorá v prišla v Pásme o svojho milovaného syna, no aj napriek tomu je presvedčená o jeho existencii. Počuje zvuky svojho syna, spomína na biele svetlo v Pásme, ktoré si berie detičky, a na čierny dážď, ktorý v ten deň padal. Jej spomienky na deň hrôzy umocňuje neprítomný pohľad, občas prechádzajúci do vzrušenia. Pripomína ženu, ktorá nie je schopná spamätať sa z katastrofy – kvôli tomu sa uzamkla pred vonkajším svetom (,,Lepší hořké trápení než prázdný život.“). Mladý vedec Kirill v hereckej interpretácii Robina Ferru sa od ostatných postáv odlišuje nielen oblekom, ktorý poukazuje na ľudí ,,odtrhnutých“ od Pásma, ale aj vyberaným slovníkom, vzpriameným držaním tela a schopnosťou urobiť čokoľvek preto, aby sa dostal do nebezpečného prostredia.

Mysteriózna sci-fi dráma Pásmo/Kóta 6893 nepredstavuje dramatizáciu slávneho románu. Inscenátori sa venujú prostrediu Pásma a stalkerom, ktorí predstavujú podivuhodné ľudské bytosti (biele tváre, trhané pohyby, život v nebezpečenstve, úplatky). Inscenácia poukazuje aj na hrôzy Černobyľu, ktoré sa najvýraznejšie prejavujú prostredníctvom hereckej kreácie Lenky Sedláčkovej (pripomína živú mŕtvolu, ktorá má strach z bieleho svetla). Hudba Martina Dytka pripomína objavovanie nepoznaných miest, snúbi sa v nej strach so vzrušením zároveň. Oceňujem, že hudobná zložka inscenácie podporovala výpovede hercov, vďaka čomu vznikal pocit nebezpečenstva. Videoprojekcie Jiřího Nedělu spolu s grafickým špirálovitým tvarom Kateřiny Dvořáčkovej postupne odhaľujú neprebádané miesta v Pásme.

Postupné objavovanie Pásma však na relatívne malom priestore hercom sťažuje pohyb a divák nadobúda pocit, že sa točia v tom istom kruhu. Preto aj poukázanie na veľký priestor Pásma, realizovaný na malom javisku, pôsobí problematicky. Inscenácia miestami skĺzava do monotónnosti, zapríčinenej príliš dlhou scénou, v ktorej herci putujú Pásmom. Napriek tomu je inscenácia Pásmo/Kóta 6893 v réžii Pavla Gejguša solídnym pokusom, ktorý poukazuje predovšetkým na to, čo všetko sú ľudia ochotní urobiť kvôli túžbe a prežitiu.

Miroslava Košťálová