Pre tvorbu parížskeho autora Sébastiena Thiéryho sú charakteristické absurdné zápletky, v ktorých sa prelínajú reálne motívy. Komédiu Kto je pán Schmitt? napísal v roku 2009. Hlavnými predstaviteľmi sú manželia Bélierovi, ktorí sa domnievajú, že sú vo svojom byte,  ale iba do chvíle, kým im nezazvoní telefón (ktorý ani nemajú). Hlas na druhej strane sa dožaduje neznámeho pána Schmitta. Kvôli spleti absurdných okolností (namiesto čísla na políciu sa Beliér dovolá na taxík, psychiater analyzuje hlavného predstaviteľa prostredníctvom toho, ako chytí balónik, syn-černoch a pod.) ich okolie začne považovať za Schmittových. Postavy sa dostávajú do extrémnych situácií, z ktorých ,,vykorčuľujú“ prostredníctvom situačného humoru.

Absurdnú drámu v preklade Kateřiny Neveu – Kdo je pan Schmitt? - uviedlo Divadlo Mír v réžii Václava Klemensa. Režisér buduje inscenáciu predovšetkým na hereckých výkonoch a princípe strihovej skladby. To mu umožňuje naplno rozvinúť absurditu situácií a slovné ,,žonglovanie“. Štěpán Kozub kreuje postavu pána Beliéra prostredníctvom výraznej mimiky, gestikulácie a zvýšeného tónu . Častý krik má však za následok to, že jeho postava pôsobí zbytočne ukričaným dojmom. Rovnaké výrazové prostriedky využíva aj pani Beliérová, v hereckej interpretácii Magdalény Tkačíkovej. Groteskný závan prinášajú na javisko dve postavy – psychiater (Vladimír Polák) a policajt (Albert Čuba). Ich vážny tón a prísne strážená mimika posilňujú situačnú komiku, plynúcu z jednoduchých dialógov. Robin Ferro v úlohe černocha Karla predstavuje chlapca z ulice, ktorý si nedáva servítku pred ústa (doslova). Petr Berger v postave Domovníka nemá príliš veľký priestor, ale do bytu Schmittových (Beliérových?) privádza všetky postavy, ktoré participujú na slovnom ,,ping pongu“ (policajt, Karl, psychiater).

Realita premiešaná s absurditou, ktorá niekedy nadobúda hororové kontúry (napr. odchod pána Beliéra z miestnosti, výstrel z pištole a jeho nasledovný príchod), sa však iba čiastočne preniesla do scénickej zložky inscenácie. Tomáš Volkmer vytvoril popisnú scénu – byt manželov Beliérových (Schmittových) so základným inventárom (stôl, stolička, pohovka, poličky s knihami a pod.). Je škoda, že režisér so scénografom nezvýraznili balansovanie na hranici absurdity a reálna prostredníctvom svetelnej zložky inscenácie, prípadne že predmety využívané v inscenácii plnili primárne len svoj prvotný účel (balónik, kufrík, stôl a pod.). Kostýmy Evy Kotkovej sú síce súčasné, ale prostredníctvom výrazných farieb a strihov posilňujú výpovede javiskové postavy – napr. pán Bélier (Štěpán Kozub) vyvoláva smiech v oranžovej košeli so zelenou vestou a do pása vysokými sivými nohavicami. Takýmto kostýmovým riešením sa poukazuje na istú hyperbolickosť, ktorá je pre jeho postavu príznačná (výrazná mimika, gestá, irónia, krik). Iný prípad predstavuje kostým pani Bélierovej (Magdaléna Tkačíková) – krátka jednofarebná suknička je v duchu hesla ,,ťahám za kratší koniec“ – hlavne na začiatku a v niektorých častiach inscenácie je evidentné, že jej manžel je dominantnejší. Farebnosť v kostýmovom riešení inscenácie zvýrazňuje humor a poukazuje na jeho pestré odtiene.

Otázku na odpoveď Kto je pan Schmitt? síce v inscenácii nedostaneme, ale aspoň sa dozvieme, že prvotný pohľad na obrázok nepredstavuje tohto vodného živočícha, ale auto značky Renault.

Miroslava Košťálová