Ruského dramatika Antona Pavloviča Čechova vám už určite nemusím predstavovať, rovnako ako aj jeho dramatickú hru Tri sestry – jednu z tzv. ,,veľkej“ čechovovskej štvorky (do ktorej zaraďujeme hry Ujo Váňa, Čajka, Višňový sad, ktoré predstavujú vrchol Čechovovej poetiky). Práve pre hru o sestrách žijúcich v dome Prozororových sa rozhodla Komorní aréna Ostrava, v réžii Ivana Krejčího a dramaturga Tomáša Vůjtka. Režijno-dramaturgická koncepcia prináša na javisko realizmus 19. storočia, ktorý sa odzrkadľuje v scénickom riešení inscenácie. Scénograf Milan David zapĺňa javisko dobovým nábytkom (pohovky, stoličky, stoly, klavír atď.), ktorý reprezentuje dom Prozorovových. Divák sa síce môže nadýchnuť ruskej atmosféry, no problém spočíva v spôsobe hromadenia a usporiadania nábytku. Dom sa na začiatku dramatického textu stáva miestom plných voňavých kvetín, ktoré presvetľujú každý kút. V javiskovom riešení inscenácie je však divák od začiatku zmätený z nahromadeného nábytku, ktorý vonkoncom nepripomína slnečné miesto plné kvetov. Na druhej strane však takéto scénické riešenie môže odzrkadľovať majetkový status troch sestier – Oľgy (Tereza Cisovská), Iriny (Zuzana Truplová) a Máše (Pavla Dostálová). Práve druhá polovica inscenácie je z hľadiska scénografie oveľa funkčnejšie využitá, keďže priamo poukazuje na zmenu, akou prechádza dom – už to nie je miesto, v ktorom sa stretáva spoločnosť, ale miesto, ktoré má priamy dosah na životy postáv (temnota, klaustrofóbia, z toho prameniaca dusná atmosféra). Na život v 19. storočí poukazujú aj kostýmy Marty Roszkopfovej, hoci Máša (Pavla Dostálová) v prvej polovici inscenácie pripomína skôr Coco Chanel (dlhý čierny odev, korálky, vysoké podpätky, aristokratické držanie tela). V druhej polovici inscenácie však prostredníctvom kostýmovej zložky inscenácie vidíme zmenu, ktorá pramení z jej vnútorného rozpoloženia – má rozpustené vlasy, absentujú šperky, stráca sa aristokratický pôvab.

Režijno-dramaturgická koncepcia interpretuje Tri sestry ako dobovú komédiu. Nepochybne nájdeme v Čechovovej hre aj komické prvky, no interpretovať ju len prostredníctvom humoru pôsobí príliš plocho, jednostranne. Potom sa môže stať, že z drámy sa stane fraška, ktorá sa vysmieva dobovej realite a životu postáv (alebo žeby bol toto režijno-dramaturgický zámer?).

Mužská časť súboru (Vojtěch Lipina, Šimon Krupa, Marek Cisovský, Štěpán Kozub j. h., Jan Chudý j. h., Michal Čapka, Petr Panzenberger, Ondřej Malý j. h., Vladislav Georgiev) kreuje svoje postavy ako groteskno-komické figúrky, ktoré sa snažia zapôsobiť na ženské protagonistky. Vďaka práci s hlasom, slovnom dôraze, situačnej komike a výraznej mimike, s využitím gest, zatieňujú tri sestry. Inscenácia sa stáva komickým, dobovým obrazom života mužských predstaviteľov 19. storočia, než drámou zo života troch žien, ktoré túžia po naplnení života prostredníctvom lásky, manželstva, či odchodom za lepšími vyhliadkami do Moskvy.

Miroslava Košťálová