Čerstvá novinka Národního divadla moravskoslezského v Divadle Antonína Dvořáka je veľmi dôležitou inscenáciou. Okrem toho, že sa venuje otázke antisemitizmu a čerpá z udalostí židovského pogromu v mestečku Jedwabne, zaoberá sa tiež témou zla, ktoré dokážu ľudia páchať bez rozdielu na rasu, národnosť či náboženstvo, no prítomnou je tiež téma zbytočného a fanatického patriotizmu.

Autor tohoto výpovedného dramatického textu, Tadeusz Słobodzianek, sa nesnažil nastaviť zrkadlo len Poliakom, no tiež Židom. Faktom ale je, že reflektuje dianie vo viacerých európskych krajinách toho obdobia a zároveň nám ukazuje, čoho je človek ako taký schopný v područí závisti, zaslepenej nenávisti a túžby po pomste.

Sme svedkami príbehu detí, spolužiakov z jednej triedy, ktorá spočiatku pôsobí vcelku idylicky, no o chvíľu vidíme, že vzťahy v nej nie sú až tak skvelé. Jednému vadí, že iný má viac než on a rozdiel náboženský tak pôsobí len ako zámienka pred vlastnými násilnými činmi; to koniec koncov nie je medzi ľuďmi žiadna novinka.

Słobodzianek pre svoj text z väčšej časti zvolil epickú formu a tak je každá postava rozprávačom. Na jednej strane tento fakt v javiskovom prevedení pôsobí scudzujúcim efektom, na druhej strane môže v divákovi evokovať silnejší zážitok, pretože má dojem, že herci/postavy prehovárajú priamo k nemu, apelujú naňho.

Minimalistická no mnohoznačná scéna, skvelá práca s rekvizitou a náznakom, funknčné kostýmy a vkusný výber hudby, ktorá dokáže podporiť atmosféru a napriek "epickosti" diváka dostať bližšie k deju. Vyrovnané herecké výkony, vďaka ktorým nám boli predstavené reálne no neuveriteľné príbehy ozajstných ľudí. To je všetko, čo text Naše třída potrebuje a inscenačný tandem Klimsza – Vůjtková k nemu zaujal veľmi dobrý postoj.

Nechcem patetitzovať a tak dodám už len to, že som za túto inscenáciu nesmierne rád. Je totiž dôležité neustále si pripomínať, aby sme neboli ľahostajní a slepí voči násiliu a neprávosti. Inak sa nám história opäť zopakuje.

Mário Drgoňa