Ibsenov Peer Gynt je dnes už ikonickým obrazom večne nepokojného človeka, ktorý neustále niečo hľadá a pritom sám nevie čo. V tejto hre, rovnako ako v jeho Brandovi, je citeľne prítomný kierkegaardovský existencializmus – neraz z nej na nás presakuje otázka zmyslu bytia či viery.

Národní divadlo moravskoslezské sa rozhodlo nám toto nevedomé hľadanie seba samého ponúknuť naozaj výpravnou, výtvarne zaujímavou formou. Vďaka variabilnej scéne (Michal Syrový) pozostávajúcej z drevenej konštrukcie a rebríkov sa za použitia točne mohol priestor neustále premieňať. Tomu veľmi dobre dopomohli i svetlá a miestami tiež hudba (Vladivojna La Chia), ktorá však nepôsobila kompaktne – v niektorých momentoch bola príliš patetizujúca, inokedy zasa nesmierne atmosferická.

Práve atmosféra je pre túto Ibsenovu hru naozaj dôležitým prvkom. Peer Gynt – notorický klamár, ktorý klame celé okolie, ale predovšetkým sám seba, totiž cestuje k trollom, do púšte či na more. Ivan Dejmal sa tejto postavy zhostil naozaj výborne. S neuveriteľnou vnútornou energiou nás viedol celým dejom, napriek tomu, že udržať si pozornosť diváka pri veršovanom texte a na tak veľkom javisku je poriadnou výzvou.

Mnohé zo situácii však vďaka svojej dĺžke strácali dynamiku a pôsobili pridlho či rozpačito. Okrem toho, vo veľkom priestore sa často emócia či nálada niektorých výstupov rozplynula a nedotkla sa diváka. Naozaj silnými boli len momenty na hrane – smrť Peerovej matky, jeho návrat za Solvejg či príchod smrti po neho samotného.

Je trochu na škodu, že väčšinu času bola prítomná snaha o budovanie napätia a javiskovému dianiu tak chýbalo viacero odľahčeých momentov, ktoré by hercom pomohli udržať si divákovu pozornosť a to viac ho zasiahnuť najzlomovejšími situáciami v hre. Národní divadlo moravskoslezské nám však pripravilo pestrú, výpravne zaujímavú a herecky silnú púť za sebou samým, ktorá nám snáď i trochu nastavila zrkadlo.

P.S. Tu oceňujem schopnosť Ivana Dejmala otvoriť šabľou šampanské. Ak ma pamäť neklame, šlo o najkomickejší moment celej derniéry. Mimochodom, v dvoch z troch inscenácii včerajška sa vyskytol kokaín – náhoda?

Mário Drgoňa